V neistom čase lockdownu skúšam sa dostať k Eucharistii. Z mojej skúsenosti nie je ľahké sa dostať k svätému Prijímaniu. Keď som v jednu marcovú nedeľu vošla do farského kostola, chvíľu na to prišla jedna staršia pani-babička a po nej ešte jedna staršia pani. Boli sme tam tri. Mali sme ukážkové epidemiologické rozstupy v laviciach a každá sme boli v tichu toho svätého miesta.... Chvíľu na to začal byť počuť od sakristie hlas viacerých ľudí. Potom vyšli k oltáru a medzi nimi bol aj nejaký starší kňaz. Mal reverendu, preto ho medzi nimi bolo vidieť. Začali sa rozprávať o príprave online svätej Omše. Pochopila som, že o pár minút budú zamykať, lebo bude online svätá Omša. Nevedela som, ako reagovať - či sa mám pokúsiť ísť dopredu - pozrela som na tie dve staršie ženy a zrazu som mala pocit, že mám ísť poprosiť o sväté Prijímanie nie iba pre mňa, ale aj pre nich. Vyšla som z lavice, išla som k nim a opýtala sa ich, či môžem ísť poprosiť o sväté Prijímanie aj pre nich. Boli veľmi prekvapené, lebo vraveli, že teraz sa nedá spovedať a nevedia, či môžu. Rozmýšľala som, čo teraz...napadlo ma pozrieť do očí tej, babičky, ktorá bola pri mne, dotkla som sa jej a povedala som, že vidím v jej očiach takú krásu, že ak by tam bol ťažký hriech, určite by sa to tam prejavilo. Mala nádhernú jednoduchosť v očiach... Povedala som jej, že ak sa snažíme žiť bez ťažkého hriechu, Pán Ježiš vie, aká je situácia, a určite bude teraz rád, ak k nám všetkým bude môcť prísť. Súhlasili a tak som sa osmelila ísť dopredu, poprosila som o sväté Prijímanie pre nás tri. Bola som v tej chvíli taká šťastná - aj kvôli nim, lebo asi to bolo ich sväté Prijímanie po týždňoch... Neviem... Dostali sme sväté Prijímanie. Krátko na to sme museli opustiť kostol, lebo išli začať online vysielanie svätej Omše a museli zamknúť. Bol to pre mňa tak silný a hlboký zážitok, bola som taká šťastná, že v tento deň nie iba ja, ale aj ďalšie dve ženy mohli prijať Ježiša a že sme tam boli práve v čase, keď sa to podarilo. Ďakujem Ježišovi aj za tento dnešný nádherný prejav Jeho lásky... Sama seba som sa nespoznávala, bola mi potrebná odvaha, ešte stále na to myslím.
Keď som rozoznával svoje duchovné povolanie rozhodujúca bola moja skúsenosť pred bohostánkom. Vyžaroval z neho hlboký pokoj, tak dobre mi bolo na tom mieste... Neskôr, keď som sa dostal do seminára mali sme mnoho zaujímavých prednášok, ale najviac som si zapamätal večery v seminárnej kaplnke. Bolo to okolo roku 2000, keď sa rozhodlo, že v seminárnej kaplnke bude pred modlitbou kompletória na pol hodiny vyložená Sviatosť Oltárna. A to boli silné momenty duchovnej formácie.
Túto túžbu prebývania pred Sviatosťou som si preniesol aj do mojej prvej farnosti, kde som pôsobil ako novokňaz. Pastorácia vo farnosti bola pestrá: Sväté Omše a spovede, pastorácia detí a mládeže, pravidelné udeľovanie sviatostí v nemocnici, oprava kostola. A predsa som si našiel čas, aby som pravidelne počas večerov kľačal pred Sviatosťou Oltárnou spolu s mládežou a ďalšími veriacimi v kostole. Pridali sa aj ľudia s prosbou o uzdravenie zo závislostí. Boli to pekné chvíle, keď Boh mocne konal v celej farnosti skrze túto eucharistickú zbožnosť. Potom som odišiel na Balkán na misie. Táto misia bola veľmi náročná: mnoho výjazdov v širokom okolí, často za volantom a menej v kostole. Veľa katolíckych spoločenstiev nemalo kňaza. Veľa aktivít a málo času prebývania s Pánom, slabé duchovné rozoznávanie a zlé rozhodnutia prispeli k silnej únave a k duchovnému vyhoreniu.
Musel som sa vrátiť na Slovensko. Lekárske vyšetrenia a terapie ma len čiastočne posunuli dopredu. S poslušnosti som začal brať antidepresiá. Avšak ani tieto lieky nevyriešili moju krízu. Spôsobovali len útlm a dlhodobý návyk na lieky. Závislosť na liekoch ukončilo moje stretnutie s Eucharistickým Kristom. Bolo to počas duchovnej obnovy s P. Jamesom Manjackalom v roku 2018. Vtedy pred vyloženou Sviatosťou Oltárnou sa tento kňaz prihováral za mnohých chorých. A ja som zrazu uveril, že Boh sa cez tohto Božieho služobníka prihovára ku mne. Uveril som slovám o uzdravení v prítomnosti Eucharistického Krista. Ježiš prítomný v Eucharistii ma vnútorne uzdravil, prestal som brať lieky. Už sú tomu tri roky. Teraz sa klaniam Eucharistickému Kristovi pravidelne ako kedysi v seminárnej kaplnke. Povzbudzujem k adorácii Sviatosti Oltárnej ďalších veriacich a kňazov. Naozaj prebývanie s Kristom v Eucharistii nám dáva nielen duchovné uzdravenie, ale aj novú silu do každodenných denných povinností a duchovných zápasov.
Marek, Kristov kňaz